Hor

Boh v podobe sokola alebo muža so sokolou hlavou; boh Slnka, neba a svetla, dedič pozemského panstva boha Usira a božský vládca Egypta. Bol jedným z najvýznamnejších a najstarších bohov Egypta, no zároveň aj jedným z najzložitejších. Niet pochýb, že pod jeho menom sa skrýval celý rad pôvodne samostatných bohov, ktorí mali síce niektoré spoločné vlastnosti, ale nemálo sa od seba aj odlišovali. Mnohí egyptológovia preto usudzujú, že vhodnejšie by bolo hovoriť o Horoch a nie iba o Horovi a týchto Horov zisťujú až dvadsať. Meno Hor treba teda spravidla bližšie určiť, t. j. povedať o ktorého Hora ide, v ktorom chápaní, v ktorej dobe.

Boha s týmto menom uctievali Egypťania dávno pred začiatkom svojich starovekých dejín a dlho po ich skončení, navyše na rôznych miestach rôzne. ťažkosti s jeho individualizáciou mali už Gréci. Stotožňovali ho síce so svojím bohom Apollónom, ale len v jeho funkcii boha svetla a Slnka, ináč v ňom videli najmä svojho boha vojny Area. Keď ho chceli vystihnúť komplexne, museli ostať pri jeho egyptskom mene a volali ho Hóros; Rimania podľa nich potom Horus.

Hor bol podľa archeologických pamiatok pravdepodobne prvý boh, ktorý sa vyvinul z boha miestnych kultov na boha uctievaného v celom Egypte. Od začiatku bol zbožšteným sokolom, t. j. vtákom, ktorý lietal podľa egyptských skúseností najrýchlejšie a najvyžšie, ktorý sa vedel bleskurýchlo vzniesť k slnku a zmiznúť v jeho žiare, ktorý bol silným a nebezpečným dravcom. Podľa predstáv Egypťanov sokol v žiare slnka iba nezmizol, ale priam so slnkom splynul. Javil sa im preto ako jedna z foriem Slnka, ako samo slnko a teda aj ako jeho boh. Ako Slnko a jeho boh bol pre nich darcom svetla, a teda aj bohom svetla a keďže slnku je na nebi a vládne nebu, stal sa aj bohom neba.

Vzhľadom na to všetko a navyše vzhľadom na silu a obratnosť, s ktorou sa sokol vedel zmocniť vyhliadnutej koristi, stal sa Hor zároveň bohom egyptských vládcov, ktorí sa potom vyhlásili za jeho pozemské vtelenie. Z toho nutne vyplývalo, že bol i bohom ich panstva, t. j. Egypta a všetkých krajín, ktoré mu boli a mali byť podriadené. A pretože egyptským vládcom mal byť podriadený celý svet, a pretože Slnko osvetľuje celý svet atď. bol bohom celého sveta. Toto svoje postavenie nedosiahol Hor naraz; ani nebol jediným bohom, čo takéto postavenie dosiahol. Treba však podotknúť, že v niektorých svojich formách a v niektorých kultoch sa musel uspokojiť s druhým či tretím poradím za inými bohmi. Kde jeho kult vznikol, nie je celkom isté.

Zdá sa, že v hornoegyptskom Nechene, hoci na najstarších pamiatkach tam vystupuje ešte napolo anonymne pod menom Nechentej, Ten z Nechena. Veľmi dávno je doložený aj v dolnoegyptskom meste Puto, kde nahradil staršieho miestneho boha uctievaného v podobe volavky. Pritom každý zbožštený sokol alebo boh v podobe sokola nebol vždy Hor. Mnohí s ním už v pradávnych dobách síce splynuli, no iný si zachovali samostatnú existenciu, napr. mennoferský Sokar alebo cinevský Onhuret.

Horom bol však nepochybne sokol, ktorého poznáme z vyobrazení štandárd predhistorických kráľov, z tisícok sôch, reliéfov a kresieb od začiatku od začiatku 1. do konca 30. dynastie, by ešte aj z náhrobných stél z rímskych čias. Ako sa Horov kult vyvíjal a rozčleňoval, ako Hor nadobúdal a strácal jednotlivé funkcie, ako putoval z chrámu do chrámu, je dnes dosť podrobne a konkrétne zistené. Sledovať túto cestu by bolo veľmi zaujímavé, no pre naše účely stačí, keď sa zastavíme pri jej hlavných vyústeniach. Možno najvýznamnejšou Horovou funkciou bola funkcia boha egyptského kráľa.

Podľa oficiálneho učenia ho nielen všade a pri všetkom chránil, ale priamo sa do neho vteľoval a prenechával mu aj svoje meno. Egyptskí králi sa vyhlasovali za jeho nástupcov vo vláde nad svetom a odvodzovali od neho svoje postavenia. Prvé ich meno bolo vždy "Horovo meno", t. j. meno, ktoré mali ako stelesnený Hor. Písalo sa do rámčeka zvaného serech, kde bol štylizovaný obraz priečelia kráľovského paláca, symbolizujúci "vládnúci dom", nad ktorým trónil štylizovaný sokol, čo bol zároveň hieroglyfický znak boha Hora.

Týchto mien mávali egyptský králi dovedna päť, pričom tretie z nich bolo opäť Horovo a to Zlatého Hora. (Prečo sa tak volal, nie je jednoznačne vysvetlené. Podľa niektorých egyptológov išlo tu o metaforický názov Hora ako boha slnka , t. j. Zlaté slnko. Podľa iných symbolizovalo to jeho víťazstvo nad bohom Sutechom , ktorý bol pánom Zlatého mesta Nubetu.) Vo svojej funkcii boha a ochrancu kráľa nemal Hor zďaleka len význam náboženský, ale hlavne a predovšetkým politický. Jeho spojenie a stotožnenie s kráľom bolo jednou z najdôležitejších konštrukcií, ktoré mali ideovo odôvodniť a nábožensky posvätiť egyptskú teokratickú despociu. Egyptský kráľ bol tak nadradený všetkým smrteľníkom: bol bohom, kým napríklad babylonský alebo asýrsky kráľ bol len zástupcom boha a sumerský iba veľkňazom. Slovo egyptského kráľa bolo preto štátnym zákonom a náboženským prikázaním, rozkazom panovníka i boha. Vo funkcii boha neba sa Hor volal spravidla Harver, t. j. Veľký Hor alebo Silný Hor.

Zdá sa, že túto funkciu nadobudol súčasne s funkciou boha slnka, keď bol už zbožštený ako sokol. Pritom ho Egypťania uctievali aj pod inými menami, najmä v Dolnom Egypte. V meste Cheme , alebo v Hatherjebe to bolo meno Harchentiirtej, v meste Šedene zas Harmentej. Prvé z týchto mien značí Hor vládnuci obidvom očiam a druhé Hor obidvoch očí, pričom pod očami sa tu rozumeli nebeské telesá Slnko a Mesiac.

V tejto súvislosti sa staré mýty a legendy zmieňujú aj o bohu Sutechovi, jeho strýkovi, ktorý bol bohom Zeme a tmy. Hor a Sutech sa podľa nich dostali do sporu, ktorý bol výrazom odvekého boja medzi svetlom a tmou. Tento spor sa premenil na neľútostný boj, v ktorom Sutech napokon podľahol a tribunál bohov preto rozhodol, že musí odstúpiť vládu nad Zemou Horovi. Tým podali tieto mýty a legendy akýsi dôkaz kruhom, prečo sa stal Hor predchodcom egyptských kráľov, ktorým už bol predtým v podobe sokola. Ako boh Slnka sa Hor volal Harachtej, t. j. Hor nad horizontom.

Považoval sa za stelesnenie Slnka na jeho každodennej púti od východného obzoru k západnému a navyše aj za jednu z foriem boha Slnka Rea (a podľa Textov z pyramíd i za Reovho syna). Nečudo, že obidvaja títo bohovia čoskoro splynuli. Trocha zjednodušene možno povedať, že Hor získal pri tomto splynutí Reove vlastnosti a Re zas Horove tituly. Nakoniec sa z nich vytvoril jediný boh Re-Harachtej (alebo Raha-rachtej, čo je len iná forma toho istého mena, kde sa pri spojení do jedného slova mení "e" po strate prízvuku na "a"), ktorý patril medzi najvznešenejších a najuctievanejších v celom Egypte. Okrem toho tešil sa úcte aj ako zosobnenie vychádzajúceho Slnka a to pod menom Haremachet (po grécky Haramachis), t. j. Hor v krajine svetla.

V tejto "krajine svetla" sa zomrelý panovník, ktorý bol vteleným Horom, zlučoval podľa Egypťanov so slnečným bohom Horom. Ináč Haremachet bol aj názov sochy, pôvodne zvanej Šesepanch en-Rachef, Obraz žijúceho Rachefa (Chafrea), t. j. Veľkej sfingy na pyramídovom poli pri Gíze. Od všetkých týchto Horov sa napriek viacerým spoločným znakom odlišoval Hor z Behdetu, t. j. z dnešného Edfú. Tento Hor bol manželom bohyne Hathory, ktorá sídlila v chráme v neďalekom Tentore a raz do roka ju tam na štrnásť dní navštevoval. Mal s ňou dvoch synov, z ktorých jeden sa volal Ihej a bol bohom hry na sistrum (t. j. hrkálku z kovových tyčí a zvončekov), kým druhý sa volal Harsemtovej a bol dosť záhadnou osobnosťou.

Tento Harsemtovej, niekedy zvaný aj jednoducho Hor sa považoval, sa považoval za Horovo "nové vtelenie" a za hrdinu mnohých činov, ktoré sa súčasne pripisovali aj jeho otcovi Horovi z Behdetu. Legendy a mýty, ktoré tieto činy opisovali, sa časom spojili s legendami a mýtmi o inom Horovi, ktorý bol synom boha Usira a bohyne Esety a tak z nich vznikla takmer nerozmotateľná motanica.

Stručne povedané: Hor z Behdetu pomohol v časoch, keď bol vládcom na svete boh Raharachtej, egypteskému kráľovim, ktorý ešte nebol stelesneným Horom, vo vojne proti Núbijčanom. Vzniesol sa a to práve v Behdete, v podobe okrídleného kotúča nad nepriateľské vojská, hrozne ich vystrašil, takže sa dali ozlomkrky na útek a napokon ich zničili. Z vďačnosti za to dal potom egyptský kráľ svojmu synovi meno Hor z Behdetu, a ten mu odmenou za to pomohol zjednotiť Egypt. Tak sa stal tento Hor Harsemtovejom, Horom, čo spája obidve krajiny a egyptský králi sa stali jeho bezprostrednými nástupcami vo vláde nad svetom. Hor bol tiež obávaný bojovník, ktorý pomáhal vo vojnách egyptskému kráľovi. V tejto funkcii sa volal Hartomej (po grécky Hartomés), t. j. Hor kopijník Ako ochránca západných hraníc splýval sčasti z bohom Sopdom, ktorý mal pôvodne tak isto podobu sokola a chránil východné hranice.


Mimochodom: z Horovej funkcie bojovníka vyplinul aj egyptský názov "červenej planéty", ktorú dnes voláme podľa rímskeho boha vojny Mars. Po egyptsky sa volal Krvavý Hor. Ak sa nám vidí, že takto predstavený Hor je osobnosť plná rozporov a nejasností, máme rozhodne pravdu. Pritom si musíme pripomenúť, že kým podľa egyptských mýtov a legiend bol Hor manželom bohyne Hathory a otcom jej dvoch synov, tak podľa starších mýtov a legiend o Hathore bol Hor naopak jej synom.

Niektoré mýty hovoria o Harsemtovejovi ako o Horovom synovi a novom vtelení, iné naproti tomu uvádzajú, že Harsemtovej bolo len Horovo nové meno. Hor bol však nielen bohom mnohých podôb a funkcií, ale i bohom s mnohými rodičmi. S bohom Reom ako jeho otcom sme sa už stretli a s bohyňou Hathorou ako s jeho matkou tak isto. Z mýtov o Reovi Horovu matku nepoznáme, no v mýtoch o Hathore sa mu za otca pripisoval boh Usire. Ako jeho rodičia sa občas uvádzajú i boh Zeme Geb a bohyňa neba Nut. Často sa o jeho rodičoch aj mlčí a dajako sa predpokladá, že sa zrodil sám zo seba, čo nebolo u egyptských bohov nič nezvyčajné.

Mal aj potomkov: okrem Iheja a Harsemtoveja, ktorých matkou bola bohyňa Hathor, ešte štyroch ďalších synov z neznámej matky. Volali sa Amset, Hapi, Kebehsenuf a Duamutef a boli bohmi štyroch svetových strán a ochrancami telesných pozostatkov zomrelých. Jeho najčastejšie uvádzaný rodičia sú však Usire a Eset. K Usirovi a Esete sa viaže aj Horov životný príbeh, v ktorom vystupuje ako Harsiese (po grécky Harsiésis), t. j. Hor, Esetin syn, alebo ako Harpechrad (po grécky Harpokratés), t. j. Dieťa Hor, resp. Malý Hor a napokon aj ako Harnedšjotef (po grécky Harendotés), t. j. Hor, ochranca svojho otca.

Tento jeho príbeh bol známy už pred rozlúštením hieroglyfov a to z Plútarchovho spisu O Iside a Osiridovi asi zo začiatku 2. storočia n. l. Dnes poznáme aj jeho originál. Tvorí jednu z epizód rozsiahleho mýtu O boji Hora so Sutechom, ktorého jadro pochádza už z čias Starej ríše. Literárnu podobu dostal pravdepodobne až na začiatku Strednej ríše a jeho opis sa zachoval na Papyruse Chestera Beattyho i zo sklonku Novej ríše. Podľa tohto mýtu a s ním spojených predstáv bol Hor "desiatym členom" Devätora bohov uctievaných v One (Héliopoli, severovýchodnej štvrti dnešnej Veľkej Káhiry). Zakladateľom onského Devätora bol boh Atum, ktorý mal dvoch priamych potomkov a to boha vzduchu Šova a bohyňu vody Tefnutu. Tí mali syna Geba, ktorý bol bohom Zeme, a dcéru Nutu, ktorá bola bohyňou neba. Geb a Nut mali dva páry detí: prvý z nich tvorili Usire a Eset, druhý Sutech a Nebthet.

Usire sa stal prvým vládcom na svete a svoju moc využil na to, aby vyviedol ľudí zo zvieracieho stavu a všestranne im pomáhal. Získal si preto ich úctu a lásku. To mu závidel jeho brat Sutech, a aby sa dostal na jeho miesto, utopil ho. Keď more vyplavilo jeho mŕtvolu, rozkúskoval ju a rozhádzal po celom Egypte. Eset s Nebthetou však všetky časti Usirovho tela našli a pochovali. Súčasne ich Eset vďaka svojej čarovnej moci spojila a na chvíľu Usira oživila, aby ju mohol oplodniť. Keď sa potom Usire odobral na onen svet, aby sa tam stal vládcom zomrelých, porodila Eset na plávajúcom ostrove Chembide syna Hora a tajne ho tam vychovala. Medzitým sa však Sutech zmocnil Usirovho pozemského panstva a tak Horovi neostalo nič iné, ako o svoje dedičstvo bojovať. Skúsil to najprv cestou práva a predložil svoju vec Devätoru bohov. Ukázalo sa však, že to bola cesta dlhá a strastiplná, lebo spor sa pretiahol na osemdesiat rokov. Čo pri tom Hor skúsil, prevrátilo všetky predstavy o egyptských bohoch, ktoré sme si mohli utvoriť z celej ostatnej náboženskej a mytologickej literatúry. Právo označujú niektorí egyptológovia toto spracovanie mýtu o Horovom a Sutechovom spore za "staroegyptskú satiru na bohov".

Navyše možno v ňom vidieť zrkadlo nastavené vtedajším vládcom, lebo mýtus je spravidla obrazom skutočnosti tohto sveta. Skrátka: predseda tribunálu Devätora bohov boh Re dal bez akéhokoľvek vyšetrovania za pravdu Sutechovi, lebo ho vzhľadom na jeho silu považoval za vhodnejšieho dediča po Usirovi ako mladého a neskúseného Hora. Proti tomu sa samozrejme postavila Horova matka Eset. Získala na svoju stranu aj niektorých iných bohov, predovšetkým boha práva a zákonov Thovta, ktorý dosiahol, aby sa celá vec najprv poriadne vyšetrila. Keď sa ukázalo, že pravdu a právo má Hor, Devätoro bohov po zložitom rokovaní rozhodlo, že Sutech má vrátiť vládu Horovi a za to bude odškodnený zdvojnásobením svojho majetku. Sutech s tým nesúhlasil a to ani potom, keď mu na prídavok pririekli bohyne Anatu a Aštoretu. Na to rokovanie prerušil a súdnu sieň opustil. Vrátil sa ta až po dlhom čase a to len preto, že ho k tomu pohla svojimi mnohoznačnými sľubmi bohyňa Hathor.

Keď Devätoro svoje rozhodnutie opakovalo, Sutech vyhlásil, že všetkých prítomných bohov povraždí. Asi boli na také správanie zvyknutí, lebo sa ani len neurazili. Po týchto argumentoch sa rozhodla Eset vymôcť svojmu synovi právo intrigami. Premenila sa na najkrajšiu ženu na svete a po sľube, že bude Sutechovi po vôli, dosiahla, že sa dajakým neobratným výrokom k svojmu zločinu priznal a sám sa odsúdil. Ani to však nestačilo a tak Hor pristúpil na Sutechov návrh, aby o výsledku sporu rozhodla súťaž v potápačstve.

Zmenili sa preto na hrochy a súťaž premenili na bezohľadný boj, v ktorom Sutech vyškriabal Horovi obidve oči. Eset mu ich však vrátila a boj pokračoval. Obidvaja bohovia sa pri tom uchýlili k takým prostriedkom, že lepšie nejsť do detailov. Stačí povedať, že po jednej epizóde tohto boja sa aj sami egyptskí bohovia povracali od hnusu. Keď to všetko nemalo konca, prinútila Eset Devätoro bohov, aby sa obrátilo na vládcu podsvetia Usira, ktorý bol na celej veci a jej spravodlivom riešení osobne zainteresovaný. Až po jeho zásahu Re rozhodol, že Hor je Usirov právoplatný dedič, a Sutecha odškodnil povýšením na nebo a udelením hodnosti boha búrky. Hor sa tak stal Usirovým nástupcom vo vláde na svete a egyptský králi sa potom stali Horovými nástupcami, ako to už poznáme aj z ostatných mýtov.

Horov kult dodnes pripomína množstvo architektonických a výtvarných pamiatok. Prvé miesto medzi nimi zaujíma chrám v Edfú, egyptskom Behdete a gréckej Apollónopoli, postavený na mieste, kde podľa mýtov Hor zvíťazil nad Sutechom. Okrem Horovho chrámu v Edfú zachoval sa sčasti v dosť dobrom stave i jeho chrám v Kóm Ombe na mieste niekdajšieho Nubeta. Stojí na vyvýšenine nad Nílom, ohradenej kedysi mohutným múrom a je to vlastne dvojchrám, ktorého východnú časť zasvätili bohu Sobekovi a západnú Horovi ako Harverovi. Z ostatných Horových chrámov sú dnes len neveľké zvyšky v Tell Atríbe. Z jeho chrámu v Horbéte sa našlo len niekoľko kvádrov. Zo slávnych chrámov v "Horovom meste" Bahu, v Dendere a na ostrove Fílai sa nenašlo takmer nič.

Výtvarné pamiatky súvisiace s Horovým kultom sú neobyčajne početné. Pochádzajú z celého Egypta a z vyše troch tisícročí. Vyobrazený je na nich buď v podobe sokola, spravidla s kráľovskou korunou , alebo muža so sokoľou hlavou, často aj v podobe okrídleného Slnka alebo malého chlapca pestovaného bohyňou Esetou. Môžeme sa s nimi stretnúť pred pylónom chrámu v Edfú a na stenách všetkých vyžšie uvedených i mnohých ďalších chrámov (v Karnaku a Luksore, v Dér el-Bahrí, Abýde, Kábe, Abú Simbele a i.) i v hrobkách na všetkých pohrebiskách. Okrem toho na papyrusoch, reliéfoch a sochách rozmanitých rozmerov v múzeách. Dodnes sa vznáša Hor v podobe štylizovaného sokola na oblohe: ako znak dopravných lietadiel aerolínií Egyptskej arabskej republiky.