Ra

Boh Slnka a samo Slnko, pán neba, Stvoriteľ a vládca sveta. Od najstarších čias bol jedným z najvyšších egyptských bohov, ako to zodpovedá významu slnka pre život na Zemi a tešil sa úcte v celom Egypte. Pritom nebol jediným bohom Slnka; Egypťania mali nielen mnoho bohov, ale aj mnoho bohov s rovnakými funkciami, čo platilo aj v jeho prípade. Napriek tomu ho považovali za primárneho boha Slnka, lebo bol Slnkom svojou podstatou.

Slnko bolo podľa egyptských predstáv jeho telo a jeho meno znamenalo v egyptčine „slnko“. Ako boh mohol mať však aj iné podoby než Slnko, ktoré považovali Egypťania za guľu alebo kotúč žiariaci na oblohe a týchto podôb mu dopriala ich fantázia neúrekom. Z hymnov na jeho počesť, vytesaných v hrobkách panovníkov 18. a 19. dynastie v Údolí kráľov, ich poznáme dovedna sedemdesiatpäť. Vo všetkých týchto podobách ho Egypťania tiež uctievali a zobrazovali.

Zrod Reovho kultu sa skrýva v temnotách egyptského praveku; rovnako nejasný je aj vznik a vývin jeho funkcií. V historickej dobe sa považoval za boha (či skôr za jedného z bohov), čo stvorili svet a čo ho tiež riadi ako nebeský vládca. Racionálne sa to dá vyvodiť s poznania, že slnko je základnou podmienkou života, jeho vzniku i existencie, že celý život neustále ovplyvňuje. Egypťania si to vysvetľovali a odôvodňovali teologicky: Reovým stotožnením s prabohmi, „ktorí boli prv ako svet, čo bol ich dielom“, a zároveň jeho stotožnením s „vládnucimi bohmi“, t. j. s Atumom, Nunom, Chnumom, Ptahom a (okrem iných) s Amonom. O Reovej úlohe pri stvorení sveta sa učenia jednotlivých náboženských stredísk rozchádzali; všetky však bezvýhradne uznávali jeho riadiacu a vládnúcu funkciu.

Bol teda podľa nich vládcom sveta a keďže svet reprezentoval Egypt, bol predovšetkým vládcom Egypta. Re sa preto vteľoval do egyptského kráľa a to doslova i obrazne: kráľ bol jeho synom i pozemskou formou jeho existencie. Výrazom tohto kráľovho stotožnenia s Reom bolo najmä osobitné (piate) meno, ktoré dostával kráľ pri nástupe na trón ako „Reov syn“. Okrem toho si mnohí králi začleňovali Reovo meno priamo do svojich osobných mien.

Re bol tak Pán Zeme i Pán neba a to podľa egyptských predstáv od vekov naveky. Rovnako ako Re boli primárni bohovia Slnka Hor, Cheprer a Aton. Re sa opreto s nimi stotožňoval a bral na seba aj ich podobu. V Horovom prípade to bola podoba sokola, v Cheprerovom prípade podoba skaraba, s Atonom mal spoločnú podobu gule alebo splošteného kotúča. Okrem týchto bohov existovali v egyptskom panteóne aj sekundárni bohovia Slnka, ktorí vznikli zo spojenia s Reom. Patrili medzi nich Atum-Re, Chmum-Re, Amon-Re (Amenre)a mnohí iní, pričom si všetci zachovali aj samostatnú osobnosť.

Dakedy boli títo bohovia dosť zložité postavy, napr. Ptah-Amon-Re, ktorý reprezentoval egyptský panteón v dobytých územiach, alebo Re-Atum-Cheprer-Harachtej. K Reovi sa pripájali aj ďalší bohovia (najmä bohovia Mesiaca, lebo Mesiac sa považoval za Slnko noci) a tiež bohyne, čo mali titul Slnečné oko (t. j. najmä jeho dcéry a matky). Komplikovanou konštrukciou spojili a stotožnili s ním egyptskí teológovia aj boha podsvetia Usira, ktorý mu bol ináč bytostne cudzí. Re bol v egyptskom chápaní mužskou bytosťou a tak mu daktorí toelógovia pridelili kvôli poriadku i manželku. Dali jej meno Reit, čo je feminíum od Re, no jej kult sa neujal. V prameňoch sú o nej len ojedinelé zmienky. Z dlhého trvania a všeobecného rozšírenia Reovho kultu vyplýva, že sa v chápaní jeho osobnosti prejavovala neobyčajná rozmanitosť a pestrosť. Týkalo sa to už otázky jeho pôvodu, resp. narodenia. Chmunevskí (hermopolskí) kňazi napr. učili, že Re bol „boh, ktorý sa zjavil v Nunovi“. t. j. v prvopočiatočnom vesmírnom pravodstve, „a vytvoril všetko, čo je a čo (ešte) nie je“. Podľa onských (héliopolských) kňazov bol síce „bytostne totožný“ s prabohom Atumom, ale „bol to Atum, čo vytvoril Rea, aby sa dovŕšil ako Atum“. Podľa mennoferských (memfidských) kňazov Re „vzišiel z Ptaha“, podľa vesetských (thébskych) ho stvoril Amon, „keď sám v sebe učinil začiatok“.

Podľa učenia kráľa Achnatona, ktorý zaviedol v Egypte na čas uctievanie jediného boha, „existoval Re ako Aton a nestvoril ho nikto“; naopak sám bol „začiatkom žitia“ a bohom, čo „stvoril všetko“. Keďže Re bol totožný s Horom, považovala sa za jeho matku Horova matka Hathor. Horovou matkou bola však aj bohyňa Eset a tak sa Eset stala aj Reovou matkou. Okrem toho sa za Reovu matku považovala aj bohyňa Neit, „ktorá ho porodila predtým, ako existoval pôrod“ a občas aj bohyňa Mut, ktorá sa navyše stotožňovala s jeho manželkou Reitou. Najčastejšie sa však ako jeho rodičia uvádzajú bohyňa neba Nut a boh Zeme Geb.

Podľa jednej verzie ho porodila Nut celkom normálne a takvraviac raz navždy; podľa druhej ho rodila každé ráno na východe, potom putoval cez jej telo na západ a tam ho večer vždy zjedla. Všetky tieto učenia o Reovom pôvode a narodení mali svojich prívržencov a dokladajú ich texty a vyobrazenia z najrôznejších čias. Spolu s radom ďalších existovali vedľa seba a vzájomne sa rešpektovali (s výnimkou necelých dvoch desaťročí vlády kráľa Achnatona) po celý čas trvania starého Egypta. Ako Pán neba vychádzal Re každé ráno na východe na obzor a podľa vcelku zhodných predstáv v „slnečnej lodi“. Potom sa plavil po oblohe na západ, pričom svojou žiarou osvetľoval svet a udržiaval v ňom život; večer zostupoval opäť pod obzor. Podľa učení, čo neuznávali, že ho na západe matka Nut zjedla, vracal sa v „nočnej lodi“ podzemnou cestou na východ, aby svoju nebeskú púť znovu opakoval. Na lodi ho sprevádzali jeho dvorania a strážcovia; strážcovia preto, aby ho chránili pred nebezpečenstvom, ktoré mu hrozilo najmä od nebeského hada Apopa, ktorý chcel prevrhnúť jeho loď.

Pokiaľ vieme, vždy sa im podarilo Apopa premôcť a dostať ho pred Reovu loď, ktorá svojim kýlom jeho telo prerezala. Pomáhali im pri tom však aj kňazi, ktorí ovládali čarovné zariekadlá, čo Apopa zneškodnili. Za túto záslužnú činnosť, bez ktorej by zhaslo Slnko, si od ľudí vyžadovali osobitnú úctu a vďaku. A ľudia im ju aj preukazovali. Na svojej každodennej ceste menil Re podobu a to podľa niektorých prameňov každú hodinu. Zachovali sa zoznamy týchto premien, no dosť sa od seba odlišujú (najmä podľa čias svojho vzniku). Podľa jedného z nich, pravdepodobne zo sklonku Neskorej doby, bol Re v prvej hodine plavby stojace dieťa, v druhej hodine mladík sediaci na tróne, v tretej hodine gryf na lotosovom kvete, vo štvrtej hodine muž s baraňou hlavou, v piatej hodine muž so sokoľou hlavou, v šiestej hodine baran so štyrmi hlavami atď.

Podľa iných zoznamov mal aj podobu skaraba, krokodíla, kobry, leva, kocúra, býka a iných zvierat, čo mu boli zasvätené. Najfantastickejšiu podobu mal podľa papyrusu z čias 21. dynastie, keď bol v piatej hodine plavby človekom so zdvojeným telom na spôsob siamských dvojčiat a so štyrmi baraními hlavami. Všetkým týmto podobám zodpovedali aj osobitné mená, ale v tom sa už v časoch Starého Egypta vyznali len špecializovaný odborníci. Najčastejšie ho egyptské pramene volajú ako „vychádzajúce Slnko“ Cheprer, ako „Slnko v zenite“ (t. j. v plnej sile) jednoducho Re a ako „odpoludňajšie (zapadajúce) Slnko“ Atum.

Vo funkcii vládcu sveta si Egypťania predstavovali Rea podobne ako svojho kráľa, dokonca ani nie priveľmi zidealizovaného. Mal rovnaké odznaky moci a rovnakým spôsobom vybavoval aj vládne veci; mal tiež honosný dvor, ktorého členmi boli bohovia a bohyne s najrozmanitejšími funkciami. Rozkazy a rozhodnutia vydával Re ústne; jeho kancelária ich potom upravovala do písomnej formy. Na čele tejto kancelárie stál pisár bohov Thovt, ktorý zastával na Reovom dvore rovnakú hodnosť ako na kráľovom dvore hodnostár zvaný catej (v našej terminológii prvý minister, v arabskej vezír). Thovt mohol vo vlastnej kompetencii rozhodovať o všetkých veciach, ktoré si Re nevyhradil; to sa týkalo aj bežných súdnych sporov.

Dôležité spory rozhodoval Re osobne, pričom sa opieral o pomoc bohyne pravdy a spravodlivosti Maaty. Z jeho postavenia neobmedzeného vládcu však vyplývalo, že rozsudok mohol vyniesť výlučne podľa svojej úvahy a bez vypočutia zúčastnených strán. Funkciu vyšetrovateľa a zapisovateľa pri týchto sporoch zastával tak isto Thovt; vyhotovoval aj rozsudky.

Ako sa zdá, Reova kancelária spotrebovala veľmi veľa papyrusu. Celá agenda spojená s jeho vladárskou funkciou bola písomná a len vďaka božskej vševediacnosti nebola taká ťažkopádna ako agenda vládcov na tomto svete. Ináč Reova vláda bola podľa všetkých informácií, čo nám o nej zanechali jeho kňazi, bezvýnimočne spravodlivá a nezlepšiteľne dokonalá. Pravda, v tom sa zhodovala (aspoň podľa dvorných historikov) s vládou každého egyptského kráľa.

Mýty a legendy, čo sa viažu k Reovi, majú mnoho verzií a dajú sa rozdeliť do dvoch skupín. Do prvej môžeme zaradiť tie, ktoré sa vzťahujú na jeho pôsobenie vo svete ľudí, a do druhej tie, ktorých dejiskom bol svet bohov; niekde uprostred sú mýty a legendy o Reovom vzťahu k egyptskému kráľovi. Podľa Textov z rakiev zo Strednej ríše, objavených v hrobkách hodnostárov v Berši pri Ešmunéne, pripisovali sa Reovi štyri zásluhy o ľudstvo: dal ľuďom vietor (t. j. vzduch), aby mohli dýchať, zoslal im nílsku záplavu, aby mali z nej úžitok a poučil ich o tom, čo je na onom svete, aby prinášali bohom a mŕtvym obete; hlavne však stvoril ľudí. Formulácia, ktorú mu kladú tieto texty do úst, si zaslúži, aby sme ju odcitovali presne: „Stvoril som každého človeka rovného druhému. Vlastná myseľ ľudí však porušila moje príkazy, nežiadal som (predsa), aby konali zlo.“ Týmito slovami, takými prekvapujúcimi v podmienkach neuveriteľných triednych protikladov starého Egypta, odmieta Re zodpovednosť za spoločenskú nerovnosť a násilie, čo vládnu na svete a pripisuje ich vznik ľuďom. Lenže ľudia neboli zlí len voči sebe; ako vyplýva z ďalších mýtov, správali sa zle aj voči bohom.

Podľa poviedky O záchrane ľudstva pred záhubou, známej najmä z nápisov v hrobkách Setchiho I. a Ramessa II.v Údolí kráľov, strojili úklady proti samému Reovi a tak sa Re rozhodol, že ich vyhubí. Oznámil to ostatným bohom, tí súhlasili a odporúčali mu, aby najprv vyhubil tých ľudí, čo ušli od chrámov v mestách do púšte. Výkonom trestajúcej spravodlivosti poveril bohyňu vojny Sachmetu. Keď potom Sachmet ľudí na púšti vyhubila a opizá krvou chcela vyhubiť aj ostatných, Re sa zľutoval a zasýtil jej krvilačnosť opojným nápojom vo farbe krvi. „Zachránil tak ľudstvo pred záhubou,“ a „zmenšiac jeho počet, vládol mu, kým nezostarol.“ Potom odovzdal vládu na Zemi egyptskému kráľovi, svojmu synovi a odobral sa na nebo, kde vytvoril svoje nové a definitívne kráľovstvo. Ústredným námetom druhej skupiny týchto mýtov a legiend je príbeh o „Reovom oku“. Poznáme ho v mnohých variantoch, v ktorých sa hovorí často to isté o „Horovom oku“, čo pri stotožňovaní týchto bohov neprekvapuje. Najstaršie zmienky o tomto príbehu sa zachovali v Textoch z pyramíd zo Starej ríše, ďalšie sa nájdu v Textoch z rakiev a iných prameňoch zo Strednej ríše, najpodrobnejšie sú v Knihe mŕtvych z Novej ríše. „Reovo oko“ je podľa ich prevládajúceho chápania Slnko, t. j. sám Re; pritom sa však toto oko považuje aj za samostatnú božskú osobu, oddeliteľnú od Rea.