Report z Festivalu Fantázie 2009

Festival Fantazie 2009, alebo ako lamy pozná už celá Chotěboř
 

Po dlhom roku čakania nastala tá chvíľa opäť. Zase sme raz ja a Angie nasadli do autobusu, ktorý nás mal odviezť do Brna, plné očakávania nasledujúcich dní strávených v znamení fantastiky a hoci nás cestou strašilo počasie veľmi neprajné, do Brna sme dorazili so skvelou náladou a natešené na ďalšiu cestu, ktorú sme absolvovali s červenými diablami – Tonym, 42 a Freak. A hoci naše vyhliadky vyzerali všelijako, vlak nás predsa len dopravil tam kam mal a Tonyho pesimistické predpovede o preplnenom autobuse do Chotěboře, ktorý jazdil namiesto vlaku, sa nevyplnili a teda nás všetkých siedmich ten kamikadze šofér doviezol pred arénu v jednom kuse.

Ďalšie naše cesty viedli rôznymi chodníčkami, ale v jednom bode sa nám podarilo stretnúť veľkú časť SFG výpravy a nastalo búrlivé vítanie sa. Celá partia sa potom stretla na Rasťovej prednáške a odtiaľ sme zborovo vyrazili na slávnostné otvorenie, kde sme obsadili nielen tradičný prvý rad, ale aj veľkú časť druhého. Vašek nám sľúbil ďalšie FFko aj FFSko a my sme sa spokojní vybrali ochutnať to nové chotěbořské pivo, alebo hocaké pivo, čo bolo po ruke. A tak nás asi dvadsať a možno viac sedelo na ceste pred KDčkom a debatili sme o všetkom možnom aj nemožnom. Vašek sa nás síce nepokúsil rozpustiť, ale poslal nás preč, na lúke sa fajčila vodnica a rozhovory pokračovali na chodbe pred triedou, kde v určitú, či neurčitú, za to veľmi skorú rannú hodinu namuras organizovala teambuilding.

Nasledujúci deň sa niesol hlavne v znamení sci-fi, Trekfestu a Galacticonu, ale svoje jasné zastúpenie mala aj fantasy a extended verzia Pána prsteňov prehlušovaná značným rámusom z koncertu o poschodie nižšie a chytľavými táborákovými melódiami, ktoré hovorili čosi o tom, že Spock má uši. Hoci sme prišli na to, že doplnené verzie filmov treba pozerať tak, že človek prespí tie časti, ktoré už videl, nevydržali sme na ňom sedieť až do konca a toto poznanie viedlo len k jednému jasnému výsledku, a to pokecu na chodbe do skorých ranných hodín.

A keď už sme sa napokon tak krásne vyhajali, mohli sme sa konečne zúčastniť Soundtraconu bez hudby, stvorenia prvého Cylona, či akejsi snahy o zachytenie úžasného komiksu na plátno filmu bez toho, aby to pokašľali. Nebudem tvrdiť, že táto snaha bola márna, skôr zbytočná, Wolverina nechám Wolverinom a aj naďalej budem dúfať, že Magneto si vyslúži čosi lepšie ako nudné vysvetľovanie, zbesilé naháňanie sa za čímsi neurčitým a nedostatok Gambita.

Jednoznačnou hviezdou dňa sa však stal slovenský dabing Galacticy, či skôr poznanie, že Raptor je veľký vták, a tak sme nominovali spomínaný dabing do porno filmov pre slepých. A aby tej Galacticy na jeden deň nebolo málo, išla som si pospoilovať záver seriálu na premietanie záverečných častí a veruže som si povedala „Hell, yes, tak kvôli tomuto si ten seriál s radosťou pozriem celý a odznova.“

Ten deň, ktorý sa postupne pretiahol do nasledujúceho, som zakončila pokecom s Kubom na chodbe (ten pokec sa pre mňa akosi stal tradíciou na celé FF), kam nás prišla pozdraviť namuras, ktorá zmätene a s otázkou „Kde som to?“ skončila v spacáku pred triedou s fľašou minerálky namiesto vankúša. Ten príbeh má veľmi zábavné pokračovanie, ktoré zahŕňa poskakovanie po triede a zháňanie spacákov, ale bolo by to len rozprávanie z druhej ruky, ktoré nikdy nie je také úžasné a skvelé ako originál.

Na moje veľké prekvapenie sa mi v nedeľu ráno podarilo vyhrabať sa z mojej improvizovanej postele dostatočne skoro na to, aby som stihla Hudbu v Doctorovi. Keď to tak vezmem, najradšej by som celý deň strávila na Cultcone, ale vzhľadom na biologické potreby akými sú jedlo, pitie, návšteva toaliet a potreba pozrieť si nový Star Trek, mi v tom zabránili a nedostala som sa ani na lamí galavečer, čo ma veľmi mrzí.

Pozrela som teda ešte tamto a ono, zašla som na Teivosovu architektúru, ktorá ma a myslím, že aj všetkých ostatných bavila a zakotvila som v triede, kde sa konal debatný krúžok s Atalantou, Kubom, Martinom, Soničkou a Editkou, ak ma moja hlava deravá neklame. Dokonca som sa kvôli nemu vzdala filmu Repo: Genetická opera, ktorý som silou mocou chcela vidieť, ale snáď sa mi to podarí napraviť niekedy inokedy. Veď koniec koncov, na FF som išla hlavne kvôli ľuďom a programu a nie kvôli filmom. Debatilo sa aj neskôr na chodbe a to s Ajkou, Elendilkou a Šimiem, ale žiadne detaily mi v hlave neuviazli.

Aby som sa vyhla holému konštatovaniu faktov a vymenovávaniu činností v chronologickom rade, preskočím k faktu, že pondelňajšia klasická Star Wars súťaž opäť tento rok zaznamenala víťazstvo SFG tímu, aj keď keby sa išlo čisto len po vedomostiach a nie po fyzických zdatnostiach, bolo by to len krásne druhé miesto. Holt ale niekto vždy musí byť posledný a poučenie znie: „skúste okrem vysedávania pri počítači občas uloviť nejaké tie jablká z kade s vodou a potom sa môžeme znovu stretnúť o rok.“

Niekde počas celej tej trmy vrmy sme sa s Morganelou primotali k bangáčom a pokúšali sa úspešne, či menej úspešne pochopiť vo co gou. Nanešťastie sa všetci rozbehli kade ľahšie skôr než sa nám to podarilo, tak sme sa dohodli na repete v neskorých večerných hodinách pred premietaním Torchwoodu. Celkovo sa ukázalo, že Morgie dokáže takýmto veciam chápať omnoho lepšie ako ja, čo ma ani tak veľmi neprekvapilo, keďže o svojej neschopnosti zapamätať si čo i len sedmu, viem už niekoľko rokov. Nakoniec sme predsa len dokázali čo to vyrozumieť a ja ako kukučka som kukala Morgie do kariet, že o čo sa vlastne pokúšame. V ten deň nás tuším ešte nezabili hneď v prvom kole.

Skáčem síce v udalostiach ako Jánošík cez oheň, ale pondelok bol na udalosti veľmi plodný, preto ešte spomeniem relaxačnú hodinku, počas ktorej nám neldoret hral na klavíri samé pekné veci, či Elendilkinu prednášku o Simonovi Peggovi, ktorého mám odteraz rada, lebo má takého istého psíka ako ja.

Dostala som sa do polovice druhej strany reportu a taktiež do polovice conu, preto sa pokúsim veci trochu urýchliť. Nieže by sme chceli, aby nám to FFko ubehlo čo najrýchlejšie, ale aj tak mám pocit, že celých tých jedenásť dní bol vlastne jeden extrémne dlhý deň, počas ktorého sme chodili spať. Z utorňajšieho programu som najväčšiu radosť mala z premietania filmu Gremlins a rôznych kartových hier typu Bang a UNO. Ešte stále som asi bola ten najhorší bangáč v skupine, ale zábava to bola ohromná.

Tak isto po premietaní druhej časti Torchwoodu bolo veľmi zábavné, keď sa v KDčku zišli Torchwoody na skupinovú terapiu. Časom sme sa rozpadli na skupinky menšie a keď už debata zachádzala k starým britským filmom a seriálom a hodinky ukazovali tretiu hodinu rannú, zdvihli sme sa s Kubom zo zeme, pretože sme mali pocit, že na takúto debatu asi nemáme ešte dosť rokov.

Streda bola asi z celého conu najslabšia čo sa programu týka, čo sa odrazilo vo zvýšenej miere hlavne na počte ľudí nachádzajúcich sa v našej triede v určité časové okamihy. Všehovšudy sa mi podarilo absolvovať až dve prednášky, jeden film, Cosplay, na ktorom sme štyria sedeli na dvoch sedadlách, z čoho Morganela na jednom, a Torchwood. Nemôžem však tvrdiť, že by som sa nudila, pretože voľné chvíle sme vždy dokázali vyplniť duchaplnou alebo aj menej duchaplnou činnosťou, napríklad nafukovaním balónikov, ktoré kdesi splašila namuras.

Štvrtok sa mi pekne rozbiehal už od rána v duchu torchwoodskeho lamenia, kedy sa mi podarilo prespať značnú mieru Nočnej hliadky bez akéhokoľvek audio vstupu, pretože po rusky jednoducho nerozumiem. Všetci sa tešili na prejazd Google auta, celú hodinu sme postávali na ulici, pre päť sekúnd slávy. A neušla sa mi miestenka na Star Trek, ktorý som si v skvelej fanúškovskej atmosfére chcela pozrieť ešte raz.

Highlight večera však boli dve prednášky na Supernaturalcone, a to Elendilkina: Prečo mal starý Winčisko zostať na žive, ktorú hlavne prítomnosť namuras a iných lám z Torchwoodu Sôvä nad Sŕním, či povaha samotnej prednášky a všetkých prítomných, zmenila na jeden veľký ROFL. Nezaostávala ani nasledujúca prednáška v znamení slash videí, z ktorých si jedno chystám nájsť na youtube, pretože pri ňom by nezostala jediná bránica nepohnutá.

Piatok sa nám prikradol pomaly, ale iste ešte počasie štvrtočného premietania Torchwoodu, ktoré sme zakončili pre mňa už veľmi tradičným pokecom na chodbe. Taktiež sme zaznamenali signifikatný nárast účastníkov Kriplconu, lebo nás všetkých pochytila akási chrípka a otázka už neznela: „Kto je chorý?“ ale: „Kto nie je chorý?“.

Na druhú stranu, nikoho to veľmi neobmedzovalo v tom, aby si užíval program, tak sme sa s Angie a Morgie vybrali na workshop írskych tancov a veruže sme lamili poriadne. Nielenže nám to vôbec nešlo, ale niektorí z nás si efektívne podupali vlastné palce, čo viedlo k ešte väčšiemu užívaniu si daného workshopu. Jedinú chybička na krásne bola tá, že sme Movecon objavili až tak neskoro, preto sme si dali prísľub, že budúce FFko už nebudeme len sedieť na zadkoch na prednáškach, ale budeme aj hýbať zadkami na podobných veciach ako sú írske tance.

Nakoniec ma však chrípka večer zmohla a tak som dokonca bez Torchwoodu ako uspávajúceho prostredníka zaľahla do spacáku s nádejou, že mi zajtra možno bude lepšie. A podľa Ajky som dokonca o nič dôležité lamie torchwoodske neprišla.

Sobota mala, ako už tradične posledný poriadny deň conu, horko-sladkú príchuť. Každý z nás sa naplno snažil vychutnať si posledné atmosférické záchvevy festivalu a nemyslieť na neodvratne blížiaci sa koniec. Prvých pár hodín sa mi stratilo vo svete Narnie, ale večer už bol horší. Všetci si pomaly balili veci, zhromažďovali sa fotky a koniec visel vo vzduchu ako nemilosrdná katova sekera.

Sobota sa pomaly prehupla do nedele a bolo na čase rozlúčiť sa s Prešovčanmi, ktorí sa na cestu vydávali už o tretej ráno. S Elen a neldoretom sme si stihli hodiť poslednú partičku Čiernych historiek a potom už veruže nastal čas vystískať odchádzajúcich a zaželať im šťastnú cestu.

Ráno bolo menej hektické ako sme si všetci mysleli, niektorým sa s niektorými podarilo rozlúčiť, iným s inými nie. Nakoniec sa veľká skupinka zišla na stanici v Chotěboři a nastalo obrovské rátanie hláv na hromadný lístok a nemilosrdné tlačenie sa do dvojvagónového motoráčika, ktorý premáva na trase Havlíčkúv Brod – Chotěboř. Cesta do Brna prebehla síce príjemne, ale rýchlo a na stanici sa rozlúčili posledné zvyšky lám. Nebolo to zdĺhavé ani rýchle, bolo to akurátne, naše cesty sa s poslednými zvyškami SFG definitívne rozdelili na autobusovom nádraží a od toho momentu sme to už boli len ja a Angie na ceste domov.

Blíži sa mi koniec tretej strany tohto kvázi reportu, ktorý nie je ničím iným ako akýmsi pokusom o malé zhrnutie udalostí vo viac-menej chronologickom poradí, preto napíšem už len jedno: „Do zlamenia, priatelia, vidíme sa o rok!“ 
 

Mystic