Atlantída - príbeh stratenej civilizácie
Ale nikto nemá presnú predstavu o tom, čo, kde, kedy a ako Atlatída je, z čoho vychádzajú legendy o nej a hlavne či to všetko je len jedna veľká lož, bujná fantázia, odvážny sen, či túžba po niečom inom a lepšom alebo skutočnosť?
Podľa Platóna bola Atlantída rozľahlý ostrov, väčší ako Malá Ázia a Lýbia dovedna, ktorá sa rozprestierala za Heraklovými stĺpmi (Gibraltárskym prielivom). Bola domovom národa moreplavcov a krajinou nesmierneho bohatstva. Obsahovala početné prírodné náleziská vrátane vzácnych kovov a kameňov, rovnako ako hojnosť potravy. Deväťtisíc rokov pred Solónom ovládala Stredomorie. Z ideálneho štátu s vyspelou civilizáciou však klesla na úroveň vojenských výbojov a bohovia sa rozhodli, že ju za trest potopia do mora.
To je však len jeden z mnohých opisov bájneho mesta, krajiny či civilizácie. Dávne mýty hovoria,že Zem si rozdelili bohovia. Poseidónovi, bohovi mora, bola pridelená Atlantída. Zamiloval sa do smrteľníčky Kleitó, žijúcej na ostrove. Mali spolu desať synov (päť dvojičiek), ktorí sa stali prvými atlantskými kráľmi a jednotlivé kolónie atlantskej ríše podľa nich dostali meno. Najstarší syn sa volal Atlas a vládol v Atlantíde. Ostrov bol bohatý na lovnú zver, rieky boli plné rýb, pôda vulkanického pôvodu bola veľmi úrodná, podnebie mierne. Hlavné mesto malo rozlohu 3000 x 2000 stádií, čo je asi 550 x 370 kilometrov (teda o niečo viac ako Slovensko). Ľudia boli vzdelaní, vedecky a technicky založení. Využívali kryštály ako zdroj energie. Atlantíďania mali červené vlasy, svetlú pleť a božský pôvod. Čísla 5 a 6 považovali za posvätné.
Začiatkom dvadsiateho storočia americký akoltista Edgar Cayce, ktorý o sebe tvrdil, že v minulom živote bol Atlanťan, opisoval stratenú rasu technicky vyspelú, využívajúcu energiu z kryštálov. Zneužitie tejto sily viedlo k trom jadrovým katastrofám a zničeniu Atlantídy, ktorá datoval do obdobia 10 000 rokov pred n.l.
Cayce taktiež predpovedal, že Atlantída sa znova vynorí roku 1968 alebo 1969, Zaujímavé je, že roku 1968 vyfotografovali piloti neďaleko Bimini na Bahamských ostrovoch z lietadla stavby, ktoré vyzerajú ako podmorské budovy. Podmorskí výskumníci neskôr tvrdili, že vydeli na morskom dne staré cesty, múry, pyramídy a kamenné kruhy.
Napriek tomu, že neexistujú žiadne priame dôkazy o tom, že Atlantída niekedy naozaj existovala, existujú rôzne predpoklady, ktoré hovoria o tom, kde sa tento bájny ostrov nachádzal a prečo zmizol z mapy sveta.
Podľa jednej z týchto teórií sa Atlatída nachádzala v Atlantickom oceáne. Pred 200 miliónmi rokov sa Pangea, pôvodný obrovský kontinent rozdelil na dve polovice, ktoré sa postupne od seba vzdialili. Posunom morského dna sa na dne oceánu vytvorila trhlina, ktorá sa tiahne od severného polárneho kruhu až po Antarktídu. Atlantída sa pravdepodobne potopila po páde meteoritu na zem, ktorý spustil reťazový výbuch sopiek pozdĺž Severného Stredoatlantického chrbta. Za pozostatky z Atlantídy sa považujú Azory a Madeira. Nemecký raketový vedec Otto Muck objavil na dne oceána dva krátery, ktoré mohli vzniknúť dopadom meteoritu, čo by potvrdzovalo túto teóriu.
Ďalším dôkazom môže byť, že všetky národy okolo Atlantického oceána, majú vo svojej mytológii zmienku o potope spôsobenej nebeským telesom. Aj malé zvieratká, v našom prípade lumíkovia (škrečkovité hlodavce), môžu slúžiť ako dôkaz tejto teórie. Zoológovia si nevedia vysvetliť správanie lumíkov pri nórskom pobreží. Stovky tisíc sa ich každé tri-štyri roky vydá v húfoch plávať cez Atlantik a skôr, ako natrafia na pevnú zem, v panike sa utopia. Najzvláštnejšie na tom je to, že neznášajú vodu. Čo ich núti urobiť tento samovražedný čin? Možno sa v ich génoch zachovalo inštinktívne správanie prapredkov, ktorí pred miliónmi rokov plávali za potravou na Atlantídu.
Platónovskému opisu Atlantídy by zase zodpovedala teória, ktorá hovorí, že Atlantída ležala v Stredozemnom mori. Tu by sme ju mohli stotožniť s ostrovom Théra (dnešný Santorin). Okolo roku 1500 pred n.l. thérska sopka vybuchla a túto explóziu bolo podľa mnohých odhadov počuť až v Škandinávii. Vulkanický popol pochoval veľkú čast ostrova pod vrstvou miestami hrubou až 30 metrov, ľudia však stihli ujsť. Asi o 40 rokov sa sopečný kotol zrútil a stred ostrova sa ponoril hlboko pod hladinu mora.
Zničenie Atlantídy prebehlo v troch vlnách a jej obyvatelia, ktorí katastrofu prežili sa usadili v iných krajinách. Stopy, ktoré možno stotožniť s Atlantíďanmi môžme nájsť v legendách a mýtoch mnohých civilizácií. Napríklad v mayskych legendách sa hovorí o príchode Itzamna - Pána nebies a Ixchel – Bielej pani, ktorí ich zasvätili do matematiky, stavby chrámov, hieroglyfov, astrológie, medicíny, poľnohospodárstva a umenia.
Ramzes III. vtbudoval chrám na počesť víťazstva nad tzv. Morskými ľuďmi - Atlantídaňia, ktorí podnikli nájazdy do nílskej delty. Steny chrámu zdobia aj maľby zajatcov svetlej pleti s červenými fúzami a vlasami.
Severoamerický Indiáni majú v svojich povestiach zmienky o príchode Morských ľudí, ktorí priplávali spoza Atlantiky, aby ťažili "žiarivé kosti Matky Zeme", čiže meď. Keďže Atlantída bola bohoatá na nerastné suroviny, môžme aj túto legendy považovať za narážku na Atlantíďanov.
A takto by sa dalo pokračovať ďalej. Príchod cudzincov do strednej Ameriky sa časovo zhoduje so začiatkom prvej egyptskej dynastie, s časom, kedy začali budovať Stonehenge a megality na Malte a s časom kedy vznikla minojská civilizácia na Malte. Objavujú sa legendy o Kon-Tiki-Viracochaovi, čiže "Bielom mužovi z morskej peny". V severskej mytológii je to vlk Fenrir, ktorý v čase Veľkej potopy zhltol Slnko a celú zem pohltila tma, čo môže znamenať oblak dymu a popola, ktorý vychŕlila sopka Atlas pri zániku Atlantídy.
Príbehy o Atlantíde a jej obyvateľoch sa od zdroja k zdroju líšia. Existuje dokonca veda zvaná atlantológia, ktorá sa Atlantídou zaoberá. Nadšenci vytvárajú nové a nové teórie, hľadajú pojivká, ktoré by dokázali, že Atlantíďania boli prapredkami celej dnešnej civilizácie. Čo však z mýtov o Atlantíde je pravda a čo lož a či skutočne existovala sa nám podarí zistiť asi ťažko. Ale nechajme sa prekvapiť...