Sokar

Boh mennoferského pohrebiska a zároveň boh mŕtvych, uctievaný v podobe sokola alebo muža so sokoľou hlavou. Podľa dosť rozšíreného názoru, zastávaného aj staršími egyptológmi, žije jeho meno dodnes v názve dediny Sakkáry, v katastri ktorej leží časť pohrebiska prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta Mennofera. No v skutočnosti sa Sakkára volá podľa arabského kmeňa Beni Sokar, ktorý v jej okolí sídlil na sklonku stredoveku

Ide tu o zvláštnu, no celkom náhodnú zhodu, ktorá tým väčšmi prekvapuje, že Sokar mal jednu zo svojich najvýznamnejších svätýň na mieste, kde sa usadil kmeň Sokar. Arabské kroniky však jednoznačne potvrdzujú, že tento kmeň si svoje meno do nového sídla už priniesol; meno boha Sokara bolo v čase jeho príchodu napokon už tisíc rokov zabudnuté. Pritom názov „sakkárske pohrebisko“ je celkom nedávny. Zaviedla ho až egyptská Pamiatková správa na označenia jednej časti niekdajšieho mennoferského pohrebiska, ktoré sa rozprestieralo na západnom brehu Nílu od dnešnej Gízy po Médúm a meralo takmer 70 kilometrov.

Boh Sokiar bol ochrancom celého tohto obrovského pohrebiska s desiatkami pyramíd a stovkami mastáb a ako boh mŕtvych tešil sa úcte aj v iných mestách než v Mennofere. Sokar patrí medzi najstarších egyptských bohov, o ktorých sa nám zachovali písomné správy, a pretože Egypťania prikladali pohrebu a kultu mŕtvych veľký význam, patrí aj medzi najdôležitejších. Prvé zmienky o ňom sú už v analistických záznamoch z Archaickej doby; hovorí sa o ňom v Textoch z pyramíd zo Starej ríše, v náboženských textoch zo Strednej a Novej ríše, v literárnych textoch z Neskorej doby i v rôznych nápisoch, napr. na tzv. Aprieovej stéle z Mennofera.

Podľa predstáv Egypťanov zúčastňoval sa predovšetkým na pohrebných obradoch, spolupôsobil pri „očisťovaní tela“ a pri ceremoniáli „otvárania úst“; po riadnom pohrebe chránil večný odpočinok mŕtveho a jeho hrobovú výbavu. Dozeral na správny postup prác na pohrebisku, pomáhal vymeriavať pôdorys zádušných chrámov a kaplniek, dbal na presné vyhotovenie predmetov potrebných pre život na onom svete. Sám bol šikovný umelec; bohyne si napríklad dávali robiť zrkadlá jedine jemu. A tak sa stal navyše aj patrónom umelcov a remeselníkov. Napriek svojmu významnému postaveniu stál Sokar vždy v pozadí za hlavným mennoferským bohom Ptahom. Od najstarších čias ho s ním Egypťania spájali a časom ho nechali s ním splynúť, takže v niektorých textoch sa o ňom hovorí ako o Sokarovi-Ptahovi alebo Ptahovi-Sokarovi.

Podobne splýval aj s bohom mŕtvych a vládcom podsvetnej ríše Usirom; už z čias Starej ríše poznáme formulu Sokar-Usire a z čias Strednej ríše aj Ptah-Sokar-Usire. Ako boh v podobe sokola splýval, pravda aj so sokolím bohom Horom a jeho prostredníctvom aj s bohom slnka Reom. Pritom si však zachoval samostatnú existenciu, a to až do zániku starých egyptských bohov. Na sokarovu počesť sa konalo v Mennofere (a neskôr aj v iných mestách) každý rok viacero slávností spojených s procesiami. Najvýznamnejšia sa volala „vláčenie Sokara“. Kňazi pri nej ťahali posvätnú bárku s jeho sochou za povraz okolo mestských hradieb a mŕtvym sa obetovali po jej návrate osobitné dary. Inou takou slávnosťou bolo „kopanie zeme“ Konala sa na začiatku jarných prác a niektorý egyptológovia z toho vyvodzujú, že Sokar bol pôvodne bohom zeme a úrody. Jedna z týchto slávností bola dosť čudná: jej účastníci sa ozdobili vencami z cibule a spoločne potom bili palicami somára, kým nepadol, a kráľ ho nato za všeobecného jasotu prepichol kopijou. Somár zrejme predstavoval Usirovho nepriateľa Sutecha, no pôvod a zmysel tejto slávnosti, po ktorej nasledoval sprievod so Sokarovou sochou, sa nepodarilo egyptológom objasniť.

lavnú svätyňu mal Sokar pri Mennofere, „na juh od bielych hradieb“, t. j. na mieste starovekého pohrebiska pri dnešnej Sakkáre. Pri Gíze neďaleko Veľkej sfingy mu zasvätili posvätný okrsok zvaný Rosetau; v Mennofere mal nepochybne chrám. Z ostatných miest jeho kultu vieme len o kaplnkách v Horovom chráme v Behdete a v Hathorinom chráme v Tentore. Sokara zobrazovali Egypťania zvyčajne v podobe muža so sokoľou hlavou, a to v takom priliehavom šate, že na pohľad pripomína múmiu. Na hlavu mu dávali kráľovskú korunu, a to aj v prípade, keď ho zobrazovali len ako sokola. Poznáme ho z veľkého počtu reliéfov v hrobkách a chrámoch, z malieb na rakvách, a najmä z ilustrácií v Knihe mŕtvych a v Knihe o otváraní úst. Významným umeleckým dielom súvisiacim s jeho kultom je Hymnus na Sokara, ktorý sa spieval v chrámoch pri návrate z procesií na jeho počesť. Pochádza možno až z čias Starej ríše. Gréci Sokarov náprotivok medzi svojimi bohmi nenašli; volali ho Sókaris alebo Súcharis.